Guest
Mor Ho ! Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia, ponad vysoké hory, ponad rovné polia, preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu, sadli tam za pomedzím slovenského rodu. Duní Dunaj a luna za lunou sa valí: nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí. Pod tým hradom Riman-cár zastal si táborom: belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom. Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci, okol neho cárska stráž, tuhí to paholci, a pred cárom družina neveliká stojí: sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji. Pobelavé kaderie šije im obtáča, modré ich oči bystro v okolo si páča. Rastom sú ako jedle, pevní ako skala, zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala. Krásna zem - jej končiny valný Dunaj vlaží, a Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží: Tá zem,tie pyšné hory, tie žírne moravy: to vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy. Slovenský rod ich poslal, zo slávneho snemu, aby šli s pozdravom k cárovi rímskemu. Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú: taká otroč neznáma slovenskému kraju, lež božie dary nesú, chlieb a soľ, cárovi a smelými sa jemu primlúvajú slovy: “Národ slovenský, kňazstvo i staršina naša, kroz nás ti, slávny cáre! svoj pozdrav prináša. Zem tá, na ktorú kročiť mieni tvoja noha, to je zem naša, daná Slovänom od Boha. A ty, mor ho! - hoj mor ho! detvo môjho rodu, kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu, a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom: Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.
